reklama

Podaj mi ruku na pomoc

Pred pár dňami, cestou pre mňa každodennou po Kolárovom námestí, moje myšlienky smerovali inam, ako bežne smerujú. Napriek slnečným lúčom, ktoré ma zahrievali, napriek jasnej modrej oblohe rozprestierajúcej sa nad Bratislavou, napriek celkom príjemnému dňu v škole- moje myšlienky veselé neboli. Nie je to tým, že by som si nevážila svoje šťastie, že by som sa netešila i z maličkostí, moje srdce rozochvel jeden jediný pohľad. Pohľad smerujúci do kúta veľkej budovy. Jeden vozík, naplnený novinami, igelitovými vrecami... a za ním spiacu žena. Oblečená bola vo veľkej starej zimnej červenej vetrovke, na hlave mala akúsi sivo-hnedú čiapku. Spala... Spala a možno snívala o lepšom živote, možno o tom, že keby dostala v ňom druhú šancu, chytila by ju pevne do rúk a neskončila by takto. Bez domova, bez strechy nad hlavou, bez každodennej sprchy, bez každovečerného prikrytia sa svojou perinou v svojej posteli, v svojej izbe, vo svojom vlastnom byte.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Prečo sa práve ona ocitla na ulici? Bolo to svojím pričinením? Možno ju na ulicu vyhnala rodina, možno manžel alkoholik, ktorý prepil všetky ich spoločne našetrené peniaze, prepil aj ich byt, a jej neostalo nič iné ako hľadať si svoj nový domov na ulici. Alebo v robote prepúšťali pre nich už nepotrebných ľudí, ktorí nespĺňali vekové rozpätie a vzdelanostnú úroveň, nemohla si nájsť už vďaka svojmu veku novú prácu, nezvládala splácať hypotéku za byt... No možno je to úplne inak, možno si za svoj osud môže sama, možno pochybní kamaráti s fľaškou v jednej ruke a kartami v druhej, jej sami predurčili cestu, ktorou sa spoločne s nimi vydá. Nevyzerala nešťastne, ktovie.... pre ňu je možno dobrou správou aj to, že nebude v noci pršať a tak nemusí tento večer hľadať prístrešok so strieškou, alebo jej nebude voda zatekať do niekoľkoročne už vyšliapaných deravých topánok.Toľko zvláštnych osudov na svete. Toľko cudzích ľudí, z ktorých každý jeden z nich má svoj vlastný životný príbeh, do ktorého my nevidíme. Niekedy nechceme vidieť, niekedy si zakryjeme pred smutným, párkrát i nepríjemným pohľadom, oči. Zaujíma nás cudzí osud? Zaujíma dnešných uponáhľaných ľudí aj nešťastie iných, nielen to svoje? Dá sa mihnutím ruky odsúdiť človeka, o ktorom nič nevieme? A dá sa niekomu vyčítať, ak ten svoj zrak radšej sklopí a šepotom si povie, že má svojich problémov dosť a cudzie bremená už na chrbte udržať nevládze?Toľko otázok... a odpoveď si každý nájde tú svoju. Snáď správnu. Že na svete nie je sám, že možno aj on dokáže pomôcť človeku, ktorý sa ocitol v nešťastí znenazdajky, vďaka nevypočítateľnosti ľudského života a potrebuje pomocnú ruku, aby sa pozviechal, aby zdvihol pravú nohu, opatrne ľavú, keďže sa bojí ďalšieho náhleho pádu, a začal žiť znovu plnohodnotný život. Nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá. Odsúdiť sa dá vždy veľmi ľahko. Len ponúknuť tú svoju ruku na pomoc... je ťažšie, a nie každý sa na toto vystretie odhalenej nechránenej dlane odváži.

Katarína Joštová

Katarína Joštová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

sniva...:-)Glitter GraphicsMyspace Layouts Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáBásničky :-)Lístky, kvapky, tma... :-)...na čo myslímNemeckoOkolo mňa

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu