Tralalá- ďalší oprávnený vodič medzi Vami

Posledné dni boli pre mňa v znamení stresu, ale aj nedočkavým pocitom, mať to konečne za sebou (najlepšie čo najúspešnejšie). V hlave mi vírili myšlienky typu- „aspoň tie testy spraviť, keď už by mi jazda nevyšla...“Mala som na pláne učiť sa dva týždne autoškolové otázky. Plán nevyšiel. To nič, ešte času dosť, plány sú na to, aby sa vylepšovali. Čiže- týždeň učenia sa na skúšky.Nakoniec z týždňa bolo menej, niekoľko dní.Ráno ma zobudil budík nezvykle skoro na to, že mám prázdniny- 6:20 AM. Na raňajky som si chcela dať iba cornflakesy, ale po pár sústach som mala dosť- nervozita predsa len sa ohlásila.Rodičia ma vyhodili pred autoškolou, kde už bolo pár ďalších spolutrpiteľov. Zabávali sme sa rôznymi príhodami z našich doterajších jázd. Bolo cítiť, že väčšina z nás je nervózna, a tak sme sa chceli od nervozity odpútať. Niektorí to vyriešili po svojom- cigaretkou v ruke, no keďže ja si s cigaretami netykám, jediné, čo mi ostávalo, bolo napiť sa minerálky, ktorú som mala v kabelke. Po čase nás zavolali do vnútra, usadili sme sa v učebni- kde spolu bolo cca 5 radov stolov, no my sme si sadli do zadných dvoch (starý zvyk zo školy, vzadu je človeka najmenej vidno- alebo aspoň pre ten pocit, že možno nastane šanca poradiť sa s kolegom- spolutrpiteľom- sediacim vedľa). Prišiel postarší prešedivelý pán policajt, ktorý bol ku podivu veľmi milý. Rozdal nám testy a odišiel na chvíľku preč. Milo skonštatoval, že čo sa týka údržbových vecí, dievčatá to majú asi nabiflené naspamäť a nerozumejú, o čom hovoria a chlapci naopak sa to neučia, lebo majú pocit, že s týmito vedomosťami sa narodí každý normálny chlap.Poniektorí riešili testy sami, poniektorí sa uchýlili aj k malým poradám so susedmi. Výsledkom bolo, že z cca 12 nespravil test len jeden. Ja som mala plný počet :-)...Rozdelili nás na dve skupinky- ženská verzus mužská. Mužská posádka šla prvá na jazdu, nás nechali čakať (neviem či preto, že sa báli poškodeniu auta, alebo skôr „čerešnička na záver“ :-) ). Čakali sme na slnku asi pol hodinu, čoho výsledkom bolo jemné pripečenie čakateliek, hlavne na ramenách. Po spomínanej pol hodinke prichádzalo naše autoškolové auto. Prešli všetci z posádky. Inštruktor vystúpil a hodil na nás pohľad hovoriaci : „No tak ktorá nám to predvedie prvá?“ Tá „ktorá“ som bola ja, chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou.Sadla som si za volant, nesmelo som sa usmiala smerom k inštruktorovi, v očiach len prosba, ak by sa niečo stalo, nech za mňa začne brzdiť a nenechá ma vraziť do protiidúceho auta. Pripútala som sa (pre istotu na začiatku hneď, aby som nezabudla, bolo mi spomínané od kamarátov, že si mám dať na to pozor). Keďže deň pred skúškami sa pokazilo auto, na ktorom som ja bežne jazdievala, na skúškach som mala úplne iné, takže som si v ňom nevedela nastaviť bočné zrkadlá. Nechcela som sa naťahovať cez môjho inštruktora, tak som ho len poprosila, či by „mohol tie okienka trošku dať nižšie“. Inštruktor sa na mňa zaujato zahľadel, policajt sa začal smiať a vraví- „Myslíte bočné zrkadlá, slečna?“ Ufff, no jasné, že bočné zrkadlá, neviem odkiaľ som nabrala výraz „okienka“, ale cítila som, že sa začínam červenať. Stlačila som spojku, naštartovala, spojku pomaly púšťala a pridávala plyn. No zrazu si všímam, že sa nepohýňame. Počujem len inštruktorov hlas :“Pustite plyn aj spojku, vydýchajte sa, a hlavne- na neutrále sa rozbehnúť nedá.“ Červenanie sa pokračovalo. Zaradila som si teda konečne jednotku a- poďme rýýýýýchlo preč. Prešli sme cez prvú križovatku, na moju radosť- úspešne. Prechádzame cez druhú, no vidím, že naskočila oranžová a v rýchlosti rozmýšľam, či to stíham ubrzdiť, alebo nie, čo by znamenalo, že inštruktor spolu s policajtom letia smerom dopredu. Riskla som naskočenie červenej (našťastie nebola, nezradila ma) a pokračovala v ceste. Po čase mi policajt povedal, nech zastavím napravo. Po čase mi došlo, že to znamená, že moja jazda sa končí, ale moja noha nereagovala, takže reagovala noha inštruktora.-„Ok, jazdu máte za sebou, ešte mi povedzte pohyblivé časti motora a na čo slúži spojka.“-„Pohyblivé časti sú ojnica, piest, kľukový hriadeľ, vačkový hriadeľ .....“ (dumala som nad ďaľšími, potešilo ma, keď ma prerušil a povedal...)-„Ok to stačí...a tá spojka?“-„No..spojka...to je na obmedzenie hnacej sily motora“-„?? Ste si istá, že hovoríte o spojke?“-„Jasné, som. Keď ju stlačíte, ozubené kolieska sa od seba vzdialia a. ....“-„Ehm...“ (smiech)-„No vážne je to tak! Nesmejte sa mi :-) “-„To je v poriadku, pokračujte...“-„No, tie kolieska sa dajú od seba, a keď sa vzdialia, vtedy zaradíme prevod, keď spojku pustíme, kolieska do seba zapadnú a môžeme ísť vyššou/nižšou rýchlosťou...podľa toho, ktorý stupeň sme dali.“ (deň pred skúškami mi to vysvetľoval tato, tak, aby som tomu rozumela, vďaka mu za to, inak by ma asi porazilo z tých zmesi nepochopiteľných technických viet)- (smiech) „Ok, nech sa páči, váš občiansky preukaz...môžte si presadnúť s kolegyňkou.“Tak nakoniec aj jazda bola až na ten úvod spôsobený nervozitou, bezchybná.Vystúpila som z auta a spýtala sa inštruktora, čo bude so mnou....„No nič...tak teda- zbohom!“ A široký úsmev na tvári.Párkrát som si poskočila na chodníku, potom som sa obhliadla okolo seba, že asi to nie je veľmi vhodné, skákať si len tak, keď ide človek sám. No a čo! Začala som obvolávať rodičov, písať smsky....že...Že už aj ja patrím medzi Vás! Juchúúúúúúúúúú