Katarína Joštová
Zhora, mne na špičku nosa
Neviem odkiaľ sa vzala, kto ju stvoril, nepoznám dokonca ani jej meno. Možno je to jedna z Barboriek, alebo žeby Maťka? Celá je biela, líčka má trošku doružova, bruško detsky vypuklé, smeje sa na mňa svojimi nevinnými modrými očkami. Prišla ku mne znenazdajky, ako lúče, čo na nás denne dopadajú, ako vánok, ktorý sa obšmieta okolo našich krokov, občas nám fúka do chrbta a keď sa mu zazdá, že život je pre nás priľahký, zmení svoj smer a núti nás pokladať svoje nohy istejšie, aby sme sa nenechali odfúknuť.