V duchu sa lúčim s mojimi priateľmi. Prežili sme spolu pekné časy. Spomínam si na prvý bozk...bol vlhký. Niet sa čomu čudovať, veď čo už len môžete očakávať od mladej neskúsenej kvapky.Červenal sa. Ja som sa červenala tiež, ale len v duchu. Privrela som jemne oči, zrazu som pocítila, že môj prvý bozk už skončil. Kvapka na mňa šibalsky žmurkla a bežala k svojim kamarátom porozprávať im, ako hrdinsky sa zachovala. V duchu sa zasmejem- práve mi napadlo, ako sme v júli pozorovali dúhu. Bolo po daždi- to si staré kvapky opäť merali sily, kto rýchlejšie zoskočí z mraku dole. Môj dedko bol prvý, veď ho aj babka odmenila poriadnou dávkou čerstvo napadanej rosy. Dúha bola krásna. Chcela som k nej ísť ešte bližšie, ale zabránila mi v tom moja mama- neblázni, spadneš, počkaj si kým vyrastieš... So slzami v očiach som sa uchýlila k nášmu komínu. Nebol bohvieako krásny, ale bol môj. Prijala som ho so všetkými svojimi chybami. Komu by už len mohlo prekážať, že mu chýba pár tehál. Jemu zase nevadila moja roztopašnosť, moje večne zvedavé otázky, môj občas až prihlasný smiech.... moje tiché vzlyky, priam prosiace o pomoc. Vždy, keď som sa cítila opustená, zamierila som k nášmu komínu. Ostatné kvapky sa naháňali po streche, ale mne to pripadalo detinské. Radšej som počúvala príhody z čias, keď moja mama a otec boli ešte sami deťmi a netušili, že sa im raz narodí taká zvláštna kvapka ako ja..... A teraz je to zrazu všetko preč. Nik mi nepovedal, že tak skoro budem musieť opustiť moju milovanú strechu, nik mi nevysvetlil, že každá kvapka raz musí dopadnúť na zem. Možno by som sa zachovala inak. Teraz v sebe cítim len smútok, beznádej, zlobu na všetko a na všetkých, žiaľ za mojím verným komínom a zmes otázok, na ktoré mi nik už nedá odpoveď. Asi to tak muselo byť. Letím vzduchom, premýšľam, čo sa stane, keď dopadnem. Bude to bolieť? Zazriem mláku- vystiera ku mne svoje veľké mocné ruky a jemným úsmevom ma povzbudzuje, aby som sa nebála. Tak teda letím a verím, že život sa pre mňa nekončí.
