reklama

Zoznámenie s host rodinou - 1. časť "nemeckého denníka"

Možno by vás zaujímalo, aké boli moje začiatky v Nemecku. Aký bol prvý deň bez rodiny, prvý deň v novej (nemeckej) posteli, prvé ráno s nemeckou rodinou aj prvý deň v škole.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
cestou do školy (nie náš dom :-) )
cestou do školy (nie náš dom :-) ) 

Začalo sa to všetko tým, že môj brat vyskúšal výmenný pobyt tiež, ale on išiel za „veľkú mláku“, do USA. Keď sa vrátil, hneď sa mi zapáčila myšlienka, že by som mohla mať šancu vyskúšať to aj ja. Prišli na radu vybavovačky. A ja som sa tešila, že zažijem niečo celkom nové, niečo, čo poznačí môj život veriac, že v prevahe budú pozitívne skúsenosti, spoznám inú kultúru, vyskúšam si život bez mojej rodiny, kamarátov, vlastnej izby... a zlepším sa v cudzom jazyku. Ťažké obdobie u mňa začalo približne 2 týždne pred odchodom, teda na konci augusta. Začala som si čoraz viac uvedomovať, čo všetko na pol roka opúšťam a vôbec netuším, čo ma tam niekde v cudzej rodine, škole, krajine čaká. Konali sa rozlúčky s kamarátmi, rodinou. A pri každej rozlúčke mi to prišlo čoraz väčšmi ľúto. Strácala som chuť odísť z Bratislavy, kde už mám svoje zázemie. Samozrejme že v hlave sa mi vírilo množstvo otázok, na ktoré mi nik nemohol vedieť dať odpoveď, lebo každý výmenný pobyt je iný. Nastal deň D- 11.september. Ráno ma prebudil budík. Prebehlo mnou niečo ako- no, zajtra sa zobudím o cca 600 km smerom na západ v cudzej posteli, bez môjho vankúša, mojej zvonkohry zavesenej na strope, bez mamy a oca, bez brata.... bez môjho 45kilového drobčeka- Rhodezskeho Ridgebacka Arona. Na ďalšie premýšľanie už som nemala čas, rýchlo som sa obliekla, ešte raz som si obhliadla izbu, či sa mi zrak nezastaví na niečom, čo by mi mohlo v Nemecku chýbať. Nasledovali raňajky a ani neviem ako, už som sedela s našimi v aute a počula kontrolnú otázku-„ Máte všetci pasy? Aby sme sa nevracali z hraníc domov, potom- je mi to ľúto- nepomôže.“ Pasy sme mali. Z Bratislavy sme šli smerom na Linz, Passau, Regensburg až Norimberg. Celou cestou som sa cítila nesvoja, ale snažila som sa nevšímať si to a radšej si v aute ešte pospať. Zobudím sa a počujem, ako už sa naviguje smer- Norimberg. Prebehol mi mráz telom- tak už je to tu. Som na to pripravená? Naozaj to chcem? A- zvládnem to??? Trošku sme zablúdili, ale nakoniec sme našli moju ulicu, kde sa mala nachádzať moja host family. Pred domom bol starý muž, bola som vyslaná rodinou spýtať sa ho („ty tu budeš pol roka žiť, tak sa snaž a môžeš hneď teraz použiť nemčinu“). Spýtala som sa starého pána na moju rodinu. Niečo mi povedal, nerozumela som ani slovo, len meno rodiny a rukou ukázal smer- vedľajší dom. Zastali sme pred ním. Vyšli sme z auta, zamierila som k dverám a zaklopala. Otvorila mi žena, okolo 45 rokov, tmavé vlasy a milý úsmev na perách. Privítala ma (dokonca si pamätala moje meno, radím dopredu- je veľmi fajn, ak si so svojou host rodinou vymieňate maily už vtedy, keď ste ešte doma na Slovensku, vidno, že Vám na rodine potom záleží.). Započula som, ako mi vraví, aby som zatvorila dvere, lebo mačky nesmú vybehnúť z domu. Brat mi zatial vyniesol kufre do izby, vrátila som sa späť k rodičom. Host mama ich chcela pozvať dnu, ale odmietli so slovami, že do večera by radi prišli domov. Išla som teda k tým 3 tak známym osôbkam, snažila sa pôsobiť, že nič sa vlastne nedeje, nič sa nemení, uvidíme sa predsa o pol roka. Nechcela som, aby im prišlo ešte viac smutno, nahodila som úsmev hovoriaci- ja to zvládnem, nebojte sa, objali sme sa, povedali pár slov, a odišli. Ja som zamierila k host mame, ktorá mi v dome predstavila celú rodinu. Potom som šla do izby, vybaliť si veci. O dva dni na to sme šli do mojej školy, mali tu ešte prázdniny, tak aby sme sa „ohlásili“. Na naše nemilé prekvapenie sme sa dozvedeli, vraj o nijakej Kataríne zo Slovenska nič nevedia a máme sa ohlásiť o dva dni. Conny (host mama) mi s chápavým úsmevom povedala- „No vidíš, zajtra do školy íst ešte nemusíš, aspoň sa vyspíš.“ Dobre vedela, že kebyže sa to dá, hneď na druhý deň som radšej v škole. Tak som deň voľna využila na zoznámenie sa s domom. Zabudla som povedať, že som nebola jediná, kto bol v tejto rodine ako host študent. Bývalo tam od septembra aj jedno dievča, zo Švajčiarska, malo 15 rokov a volalo sa Marielle. Prvé týždne sme po škole boli stále spolu, aj keď naša nemčina nebola bohvieaká, vyhovovalo nám to, pretože rýchlosť (resp pomalosť) našej konverzácie bola rovnaká. Marielle od začiatku bývalo veľmi smutno za rodinou (tzv "Heimweh"), stačilo, aby si na nich spomenula, aby videla ich fotku a nastal plač. Bolo fajn, že sme mali s kým ísť do mesta, že prvé dni sme nesedeli opustene v izbe, prinajhoršom sme spolu pozerali telku. Marielle s nami dlho nepobudla, aj o mesiac neskôr, i ten ďaľší mala stále "Heimweh", bolo mi jej ľúto, pretože bolo vidno, že sa trápi, že kebyže môže, hneď cestuje domov. Pýtala som sa jej, prečo vlastne do Nemecka chcela ísť. Vravela, že raz chce študovať veterinu, a tá je vo Švajčiarsku len v nemčine (prípadne uni, na ktorú chce ísť, je v nemčine) a ona pochádzala z francúzsky hovoriacej časti. Postupom času mali viacerí ľudia naokolo pocit, že nebolo najlepším nápadom, aby Marielle v 15 rokoch odcestovala na rok (teda na ešte dlhšie ako ja) do Nemecka, bola na to primladá, nie celkom silná, potrebovala, aby jej mama bola vždy na blízku, čo sa v tejto situácii absolútne nedá. Postupne si začínala nachádzať dôvody, prečo zmeniť našu host rodinu. Nepáčilo sa jej, že sa jej stále niekto nevenuje, že nám nerobia program, atď. Tak sa rozhodla, že host rodinu vymení. Našli jej po čase, asi 2 týždne pred tým, ako chcela odísť, tak ako aj ja, na Vianoce na prázdniny domov. Bolo zvláštne, zrazu tu byť bez nej. Aj keď rodinu vymenila, 16teho decembra, tak ako aj ja, šla na Vianoce domov. No po Vianociach sa už nevrátila späť do Nemecka... Medzitým všetkým som sa tu zoznámila s ďalšou host studentkou- Šárkou, bola z Prahy, mala toľko rokov ako ja, a aj keď zo začiatku sme mali trošku výčitky, že spolu hovoríme česko/slovensky, bolo nám povedané, že je to stále lepšie, akoby sme uplakané sedeli každá sama v miestnosti. Padli sme si do oka, aj keď sme v niečom trošku iné. No i tak sme spolu odvtedy trávili skoro každé popoludnie spolu, aj keď ona bývala vo Schwabachu, no bolo to odomňa asi 10 minút autobusom a 20 minút pešo. Po čase sme sa stretávali menej, kedže každá sa venovala už aj iným ľuďom, ale telefonovať sme si neprestali (po ôsmej hodine večer to tu je veľmi lacné, ak nie priamo zadarmo).A tak sa zmenil môj život... ako bolo prvý, naozajstný deň v škole, bude v pokračovaní, nemôžem to na vás všetko len tak hrrrr-hrrrr vyklopiť :-) .

Katarína Joštová

Katarína Joštová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

sniva...:-)Glitter GraphicsMyspace Layouts Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáBásničky :-)Lístky, kvapky, tma... :-)...na čo myslímNemeckoOkolo mňa

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu