reklama

Nemkou na polročný úväzok

Všetko je inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo zdalo sa mi v októbri „nočnou morou“, dnes mi príde akýmsi posilnením, niečím, vďaka čomu sa v živote nestratím. Skúškou, či zvládnem opustiť na čas rodinu, zmeniť krajinu, v ktorej žijem, rozprávať rečou, ktorá mi neprirástla k srdcu natoľko ako slovenčina, začleniť sa medzi cudzích ľudí, ktorí nespadnú na zadok len preto, že k nim do triedy zrazu na čas bude chodiť cudzinec.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

Až teraz človek zistí, ako mu rodina a jeho kamaráti môžu chýbať. Teraz sa smejem, čo všetko mi v ťažkých chvíľach chýbalo- kritizovanie, že mám neporiadok v izbe, rady, nech si zoberiem na seba tielko, lebo je ešte zima, pravidelné učenie sa, klábosenie s kamarátkami o tom, či je lepší žihľavový šampón, alebo nový, či dnes pôjdeme do kina, alebo ostanem doma a budem sa učiť chémiu. Zistila som, že neskutočne mi chýba vyjadrenie pocitov- radosť, smútok, hnev, .... Radosť sa dá prejaviť vždy, ale čo so smútkom a hnevom? Nechcela som plakať niekomu cudziemu na ramene, aby mi v hlave vírilo, či to tú osobu zaujíma a nerobí to všetko len zo súcitu. Hnevať som sa takisto nemohla. Pretože ako sa len už môžem začleniť do kolektívu, ak na niekoho vyletím kvôli absolútnej blbosti a vlastne- veľakrát som veľa vecí radšej prepočula. Niežeby som sa bála čosi povedať, skôr som nechcela niektoré veci ešte viac komplikovať. Potom som zrazu sedela v izbe a rozmýšľala-márnosť, nejde sa len stále smiať, či už úprimne, alebo pretvárkou. Doma by som mala „ofučanú“ náladu, na všetko by som odvrkovala. Ale vedela by som, že tí „moji“ ma pochopia, nedotkne sa ich to a nechajú ma tak. Len čo tu? O zbytočné nedorozumenia som nestála a ani nestojím a tak som všetko prekusla práve s tým úsmevom na tvári, v hlave som si myslela svoje. Pochopiteľne, že donekonečna som to nevedela v sebe dusiť a museli ísť všetky moje pocity na povrch sveta. Ale zas to bolo vtedy, keď som bola v miestnosti, teda mojej izbe, sama. Najhoršie je, že človek môjho typu sa bojí v takej chvíli čo i len vyroniť slzu. Prečo? Lebo som mala strach... Strach z toho, že keď tých sĺz bude viac, nebude ich mať kto zastaviť. Kamaráti mi radili, nech to zo seba dostanem von a nedusím to v sebe. Párkrát som dala na ich radu. Či to pomohlo? V daný moment nie, kebyže mi niekto povie, nech sa do hodiny zbalím, lebo idem domov, zbalená som za 10 min a s nadšením idem smer Bratislava. Ale po chvíli nakoniec predsa len to bolo na niečo dobré. Pretože sa vo mne vytvorilo znovu miesto pre nejaký krajší pocit. Myslela som si, že po tom, čo sem dôjdem, si o nejaký mesiac nájdem kamarátov. Chyba, veľmi veľká chyba. Za mesiac človek priateľov nenájde. Môže nájsť ľudí, s ktorými si je navzájom sympatický, ale stále to nie je niekto, s kým si ide len tak po škole niekam sadnúť, s kým si len tak večer zavolá, ako sa má. Aj keď sa človek snaží nebyť mimo kolektívu, začleniť sa, čo najviac to ide, podarilo sa mi to až po 4 mesiacoch. A aj tak až teraz ku koncu môjho polročného pobytu nachádzam kamarátov, s ktorými mám aj bližší vzťah. Musela som si zvyknúť aj na to, že žijem v cudzej hosťovskej rodine, ktorá má už aj vlastné deti, takže pozornosť ani zďaleka nebola otočená len mojím smerom (áno, pravdupovediac, zo začiatku som čakala, že hlavne okolo mňa sa budú točiť...). Po čase sme si na seba zvykli, tak, že keď ma moja host mama raz uvidela cestou zo školy, ako mám celkom zamrznuté ruky v tenkých rukaviciach, priniesla mi jedny, čo doma našla. Prekonali sme spolu aj virózu, kedy sme boli všetci nakazení a ležali sme v posteli. Starala sa o nás moja host mama a host otec, i keď ani im nebolo najlepšie. Teraz máme medzi sebou veľmi pekný vzťah. Všetko bolo otázkou času a aj vlastnej snahy o zlepšovanie vzťahov. Po pol roku strávenom v Nemecku, Bavorsku, Norimbergu, Krottenbacher str. musím priznať, že mi to dalo oveľa viac, ako som očakávala. Napriek tomu, že začiatky boli ťažké, išla by som do toho znovu. Niet sa čoho báť. Zrazu-človek ani nevie ako- a má to za sebou. Mne sa to končí o dva týždne a aj keď sa teším už domov, cítim aj smútok za tým, čo som tu zažila. Nakoniec si človek aj tak zapamätá prevažne to pekné, čo sa mu prihodilo a nepríjemnejšie zážitky založí kamsi ďaleko. Kúsok zo mňa ostane v Norimbergu navždy :-)

Katarína Joštová

Katarína Joštová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

sniva...:-)Glitter GraphicsMyspace Layouts Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáBásničky :-)Lístky, kvapky, tma... :-)...na čo myslímNemeckoOkolo mňa

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu